zoe

Dnes večer je znova vidieť hviezdy...niekedy ma to hnevá. Keby ste sa spýtali prečo, neodpoviem vám, pretože to sama neviem. Vždy, keď ich pozorujem, zmocní sa ma akýsi čudný pocit. Nedá sa špecifikovať. Vlastne, keby som ho vedela opísať, najskôr by stratil niečo z tej svojej čarovnosti. V jadre je vždy rovnaký. Každý jeden večer. Podľa nálady sa mi však doňho primiešavajú rôzne príchute a okoreňujú ho o pocit malosti, o beznádej či odovzdanosť. Jedna jediná chuť však ostáva. Pohlcuje ma a zväzuje bez ohľadu na to, či mám na lícach stopy po slzách alebo sa mi z očí vytráca nedávny smiech. Strach. Nie panický, pri ktorom sa mi chce kričať, aby som ho zo seba dostala von. Tomuto strachu sa odovzdám celým svojím bytím, trpko, ale dobrovoľne, len aby som cítila niečo väčšie, niečo, čo má v sebe zmysel a z čoho dýcha hĺbka. Nie je to ani strach živený pudovou predtuchou. Nikdy pre mňa  nebude nič také tajomné, a pritom tak dobre známe. Viem ho dokonca popísať, ale len tak, ako keby ste mali popísať kvetinu za závojom. Cítite jej vôňu, vidíte jej obrysy, no stále si ju nemôžete predstaviť. Tento strach je starý- už celé zaprášené tisícročia tlačí ľudí k zemi a nikdy nimi neprenikne úplne. V každej duši má svoju vlastnú izbu, v každom človeku svojho vlastného sluhu, ktorý ho víta s odmietajúcou náručou. A je obrovský. Taký obrovský, že všetky najväčšie myšlienky sveta by sa v ňom stratili ako piesok vo vetre. A je čierny- ale žiarivo čierny, s iskrivými zábleskami sĺz a vzdychov. A tichý- tak ohlušujúco tichý ako morské hlbiny. Je ako vesmír. Ako nočná obloha, na ktorú sa každý večer pozerám. Aj napriek tomu, že je vysoko, leje sa na mňa a ja tej ľadovej vode nastavujem tvár. A pod  hviezdnou klenbou sa očisťujem z hriešneho dňa a snažím sa pochopiť, kto si tú moju hanbu berie a kam ju dáva...Prečo sa predsa len občas človek zastaví, pozrie hore na hviezdy a jeho dokonalosť sa mu na chvíľu nezdá až taká dokonalá?