Ležím a len tak premýšľam
O večnosti, o raňajkách, o myšiach...
A hodiny zastali
Bolo práve 12.05
ja som vtedy vedela
Že tá chvíľa bude jediná
A nevráti sa späť...
Slovám narástli krídla
A uleteli preč
Svet na chvíľu utíchol
Len vo svetlách bola nemá reč..
Z tmavých kútov sa valili pravdy
Len krátko, nepolapiteľne zažiarili v tme
Snáď aby vypálili pocit niekde vo vnútri
Možno aby som postúpila o políčko v tejto hre...
. . . . .
Slzami sa snažíme zmyť
Popol z našich prianí
A vietor sa nám smeje:
Pravý človek neplače-
-plačú iba deti...
...to áno...
..škoda len, že na tomto svete
sme deťmi všetci...
Modlíme sa k sochám toho mála,
čo nám patrí
Tej trošky,
ktorou máme naplnené vrecká
A z ktorej strácame tak veľa
Keď vietor dní do nás šepká..
A čo potom ostane?
Trochu prachu v dlaniach
Pamiatka na smiech
A zúfalá otázka –kadiaľ?-
Tam vpredu malo byť svetlo
A je iba tma
A ciest sú tisíce
A každá vedie nikam odnikiaľ
Svieťte teda ľudské duše
Odprevaďte smútok rán
Nebolo to všetko márne
Obeleli kŕdle vrán..
A keď znejú posledné zvuky ticha
Kým sa minúty znova rozkričia
Posledný krát počujem tie slová
Kým sa znova roztečú do žitia.
....Svieťte...
. . . . .
A tak teraz len tak ležím a premýšľam
O večnosti, o raňajkách, o myšiach..
Hodiny tikajú
Ešte stále je 12.05
A ja cítim, že to ticho
Bude vo mne navždy znieť...
Komentáre