Pred par dnami som po prvy raz pocula pesnicku od Jara Filipa...urcite ju uz tiez poznate..Cez okno...po prvom pocuti som sa zasmiala a povedala si, ze ten chlap nefajcil zrejme len vela cigariet, ale aj niecoho ineho...
No potom prisiel dazdivy vecer a ja som nemala co na praci...pocula som ju druhy raz , treti...velakrat...
Nepozera sa kazdy z nas na svet tak trochu cez okno?Izolovane sledujeme to divadlo vonku, v ktorom vlastne nikto nehra...Ja osobne mam za oknom zmiesane pocity..raz sa citim pohodlne a bezpecne, a inokedy dostavam zachvaty klaustrofobie..Mam chut vyskocit von a nebyt tam uz sama…V skutocnosti sme však sami cely život..to je ten krasne ironicky trest od Boha..Nech uz su okolo nas desiatky ludi, ktory nas miluju, a ktorych milujeme my, to sklo nezmizne nikdy…A chceme vobec, aby zmizlo? Necitili by sme sa zrazu prilis odhaleni, prilis nahi?Kolko bolo v nasom zivote chvil, kde sme boli uplne von zo svojej ulity, bezhranicne uprimny k svetu, ziadna nasa myslienka nepatrila iba nam?Odpovedam za seba- ani jedna…robim nieco zle? Nemyslim…Ten osud mame spolocny…Nevylucuje to však existenciu krasnych momentov,ked su si ludia tak blizko, az sa skla zarosia ich dychom, vidia si do oci a maju pocit, ze tie okna mozu trochu pootvorit a vyvetrat …Vonku je však predsa len december, a tak ich vždy po chvili zabuchneme, aby k nam nepreniklo prilis vela zimy…Cez okno sa nam zda, ze nepatrime k tej spine světa,lahsie sa nam sudi,lahsie zabuda na vlastne chyby.A tak,ak aj vieme,ze ta zdanlivo tenka bariera je pricinou vacsiny nasich trapeni,ani jeden jediny z nas ju nikdy nerozbije…
Komentáre